Jeden letný večer
Skupinka štyroch dobrodruhov sa vracala z hlbín kobky nemŕtvych, s brašnami naplnenými po okraj najrôznejšími cennostami, ktoré by im mohli závidieť aj tí najväčší králi. Nachádzali sa akurát na križovatke medzi Scara Brae a Britom, keď v krovinách opodial počuli zvuky boja. Poklady schovali do kríkov a obozretne sa približovali k epicentru bitky. Keď zbadali čistinku v lese, mali pocit, že sa ocitli v pekle. Na jednej strane skupinka piatich, vandrácky oblečených vrahov, na druhej zmäska minimálne desiatich ľudí, pár z nich bolo v službách Lordov frakcií. Vzduchom sa nieslo vlnenie slov moci a zápach spáleného mäsa. Netušili, že máme v rukáve trik, ktorý všetko prehluší. Dancul, jednými prezývaný rockstar, ostanými obávaný, naladil svoju loutnu a zahral tóny tak vznešené, že zahasili ohne, privolali blesky a podlamovali kolená. Všetky oči na nás. Rainbow vo forme medveda labou polámal stromy v okolí aby vytvoril vhodné podmienky pre boj. Z piatich kmeňov a dvoch vetvičiek si vyrobil súpravu bicí a zahlasíl: „ Chalani, potrebujem dve ľudské hlavy na kopáky.“ Plech až do tejto chvíle stál nehybne a mlčky s rukami za chrbtom. V mžiku sekundy sa mu objavil v lavej ruke elixír a v pravej svitok blesku. S hlasom, ktorý by otriasol najhlbšie jaskyne v Despice prehlásil: „ Prišiel som sem páliť telá a žuvať žuvačky. A došli mi žuvačky.“ Všetci sa na nás vrhli, spojení nenávisťou voči nám. Bolo to kvôli závisti? Pravdepodobne. Ubohí smrtelníci, netušili s kým majú čo dočinenia. Ubehlo pár chvíl a bolo po bitke. Prežili iba dvaja. Ozval sa Nax: „ Utekajte do miest Lordov, utekajte do kempov vyvrheľov, utekajte čo vám nohy stačia.“ Ach, akí boli hlupučký. Každý sa rozbehol na inú stranu. Nax pozrel na Plecha a vymenili si pohlad, ktorý si vymenili už mnoho krát. Obidvaja zmizli medzi stomami ako veveričky, kde sa to naučili? Prežití sa už blížili pod ochranu mesta. Prvý bol už len pár krokov pred mostom, ktorého prechod by ho zachránil. Zrazu mu stuhli všetky končatini a zalial ho pot. Posledná vec, čo videl, boli dve zelené oči hada a obrysy postavy v pozadí, ktorej z úst vychádzali slová: „ Zabi, večera. „ Druhý to stihol až domov. Už pri otváraní dverí cítil chlad. Otvoril dvere a v kresle sedel Plech. „ Prosím, sprav to rýchlo.“ , prosila beznádejná obeť. „ Už som ťa dávno zabil. „ , usmial sa. Obeť zrazu ztuhla a padla na zem. Keby sa niekto priplížil k domu v Scara Brae, videl by iba mŕtve telo na zemi bez známok napadnutia. Až po bližsiom vyšetrení by dokazal určiť, že jazyk obete je modrý následkom otravného elixíru. Jak sa to Plechovi podarilo? To je tajomstvo, ktoré sa nikdy nedozvieme.
Neskôr sa všetci stretli v ich skromnom domčeku v Moonglowe. Po debatách dlho do noci, usúdili, že tento svet potrebuje ľudí, ktorí pojdu príkladom. Ľudí, ktori sa nezalaknú presily a za ich vlastnou spravodlivosťou sa vydajú až na koniec sveta. Ľudí, ktorí vďaka vlastnému presvedčeniu čo je dobro, dokážu neslýchané veci. Povráva sa o nich, že hudba ich boja očarila aj navyšších bohov sveta, no už len niektorí vedia, že bohov za chrbtom okradli o ich ženy a artefakty. Tento spolok totižto nepoklakne pred nikým jedine medzi sebou navzájom, no k tomu naštastie nikdy nedôjde.